MOJA ROSEMARY
„Tu máme obývačku, tu mám izbu a tu je taká kúpeľňa, kde bude tiecť voda,” ukazuje mi s nadšením Rosemary. Moja Rosemary z Kene, ktorú sme si spolu s mojím bratom Ondrom “adoptovali” na diaľku…či ako sa to povie.
Skrátka jeden jej platí školu a jedlo v škole, druhý bývanie a jedlo v sirotinci. Všetky deti v sirotinci boli nájdené na ulici, nemajú rodičov a fungujú s nádejou na budúcnosť len vďaka slovenským podporovateľom. Tí “svojim” deťom, s ktorými sa asi ani nikdy nestretnú, kupujú za 25 eur mesačne budúcnosť.
DOBRÝ NÁPAD, NIE?
„A tu je miestnosť na hranie a tu záchody”- pokračuje Rosemary v komentovanej prehliadke sirotinca, ktorý neexistuje. Je to rozostavaná stavba, tehly, diery namiesto okien, prach. Takto sa budúci nový sirotinec stavia už dva roky a ja sa bojím, že začne chátrať… A tak som vás chcela poprosiť…reku, či by sme ho spoločne nedostavali. Dobrý nápad nie?
Deti zatiaľ žijú v sirotinci neďaleko, postaveného z takého toho vlnitého plechu. Už veľa detí v ňom našlo domov a Lucy, teda pani, ktorá ho kedysi založila z dobrej vôle a lásky k deťom, volajú mama.
DOMOV NEVYZERÁ, DOMOV CÍTIŠ
„Domov” sa k nej vracajú aj dospeláci, ktorých kedysi Lucy s jej manželom Allanom zachránili. Vracajú sa domov už so svojimi vlastnými rodinami… Je to ich domov, napriek tomu, že takto si my domov asi nepredstavujeme. Ale niektoré deti si domov nepredstavujú, lebo ho nikdy nezažili. Domov nevyzerá, domov cítiš. Domov je bezpečie, jedlo a láska. A to všetko našli v domove Praise Gate v Nairobi. Šťastie!
Lucy stojí pred tou rozostavanou stavbou a pozerá na kovové konštrukcie okien, ktoré sa nedávno podarilo kúpiť a osadiť. Otvára ich, zatvára a jej päťdesiatdva detí ju striedavo s nadšením sleduje. Vidia v tom nádej. Že sa možno raz vycikajú do naozajstného splachovacieho záchoda, že si umyjú ruky v umývadle, že jedlo budú pripravovať v naozajstnej kuchyni a nie v búde na ohni, že si budú mať kam odložiť tých pár vecí, čo majú, že možno budú mať svoju vlastnú posteľ…
ZAČÍNAM VIDIEŤ TO, ČO ONI
Sebavedomo behajú po stavbe a ja ich sledujem. Mieša sa vo mne niečo medzi totálnou skepsou a ľútosťou. Oni tam však vidia niečo, čo my dospelí nemáme šancu vidieť. Držím nadšenú Rosemary za ruku a nadšene híkam a viem, že toto asi nevyjde, aj keď sa všetci snažia najviac ako vedia…
A po chvíli privriem oči, započúvam sa do toho džavotu malých ľudí a pomaly začínam vidieť všetko to, čo oni. Vidím tie miestnosti, cítim to teplo. Sledujem ich a vidím tam ich postieľky, novo vymaľované steny…nádej, miestami istotu, že sa domov podarí dostavať.
Ony nepochybujú. Ony nemajú očakávania. Ony sú šťastné už len z tej samotnej nádeje. Ony sú úplne iné ako naše deti. Ony žili na ulici. Ony okrem snov a nádeje nemali nikdy nič. Pre nich je toto „zatiaľ nič” už strašne veľa. V tej plechovej búde, ktorá je ich domovom, majú na stene napísané: „My current situation is not my future destination.” Stojím tam dojatá a už ani na sekundu mi nie je tých malých ľudí, túžiacich po niečom takom pre nás samozrejmom, ako sú štyri steny, posteľ a splachovací záchod…už mi ich nie je ľúto…
DAROVAŤ NA VIANOCE KÚSOK DOMOVA
…je mi ľúto seba, že nemám ich vieru, vďačnosť, radosť, nádej, že namiesto tohto len večne nemám čas a že často hundrem, aký je tento svet nespravodlivý. Som pokazená dospeláčka, ktorá má tri deti, ktoré majú všetko, čo potrebujú a ešte k tomu aj skutočných rodičov.
Bolo by mi ľúto, ak by som to neskúsila. Viete, čo…ja som sa rozhodla, že našej rodine dám na Vianoce kúsok domova (nie len) pre našu Rosemary. Naše deti súhlasia, že namiesto nejakého darčeka pošleme ušetrené peniaze na dostavanie nového sirotinca. Kdesi v Keni, ďaleko…kde nemajú to, čo my, no zároveň tam majú aj čosi viac, ako my…
Naše deti hovorievajú, že naša posteľ, môj vankúš a perina voňajú inak ako ich postele, ako iné postele. Že to je vôňa, ktorá je maminka a že tam to vonia ako doma.
Bolo by mi ľúto, keby som vás nepoprosila, aby ste si na Vianoce darovali pocit, že vďaka vám bude mať malý človek s obrovskou nádejou svoj voňavý vankúš… Svoj domov.
(NE) EXISTUJÚCI DETSKÝ DOMOV
Ja osobne si myslím, že lepší darček ste si nikdy nedali. Tí malí ľudia s mamou Lucy, o ktorú sa delia s ďalšími vyše päťdesiatimi deťmi, vám budú navždy tak šialene vďační, že sa vám stane zázrak a že Keňa bude tak blízko, že si to ani neviete predstaviť. Sľubujem. Ja som tam bola. Môžete mi veriť.
V mene tých krásnych malých ľudí ĎAKUJEM.